Ehm, ok... ahojte...
na začiatok otázka: Je normálne keď neviem opísať slovami to, čo mám v hlave? Keď nedokážem opísať svoje pocity? Vážne neviem čo to so mnou v poslednej dobe je. Alebo teda v dosť dlhej poslednej dobe. Asi tak celý život.
Keď sa pozerám na niektorých ľudí v mojom okolí, tak trochu im aj závidím. Vedia presne čo chcú od života a na prvý pohľad im všetko/ alebo aspoň dosť vecí vychádza. Na rozdiel odo mňa. Netuším čo chcem robiť v živote, dokonca sa mi zdá, že ani nemám žiadny talent *áno, už zas vyplakávam brať s rezervou a ľutujem sa*. Veci, po ktorých som celý život túžila a strašne chcela a teraz ich mám konečne na dosah, na netrápia a v podstate sú mi voľné. Napríklad vodičský, ktorý chcem snáď od 15-ky. Konečne si ho robím, rodičia mi ho zaplatili, vybavili a ja tam teraz chodím s takou nechuťou, že by som ich najradšej poslala do pi*e, je*la dvermi a v živote sa tam neukázala.
Môj sen, cestovať, sa tiež pravdepodobne neuskutočí, kvôli mojej jeb*utosti, keďže moja anglina je dosť slabá a ani tú ľahkú taliančinu sa neviem za tých 8-9 ??? rokov naučiť. O škole radšej ani nehovorím a odkedy si zavolali maminu, je to doma na nevydržanie. Plus, keď spomínam školu, myslím iba na jednu vec- ON. Zabijem sa, že ho mám rada? vážne som si to práve priznala??? Neviem, či to má cenu tu vôbec niečo riešiť. Je taký aký je a ja svojim postojom ho nezmením, čo ani nechcem ale.... Agrh, je*em na to... nič nezmení to, že pri každom songu budem na neho myslieť, pri každom citáte si spomeniem na neho a jemu je to, aspoň podľa mňa, voľné. A ja som práve zistila, že je dosť hodín a ja nie som ani na zajtra prichystaná do školy ani sa nemienim chystať a ešte musím navštíviť kamarátku sprchu to si nevšímajte, v ktorej sa najlepšie rozmýšľa hádajte nad čím....
Keď sa pozerám na niektorých ľudí v mojom okolí, tak trochu im aj závidím. Vedia presne čo chcú od života a na prvý pohľad im všetko/ alebo aspoň dosť vecí vychádza. Na rozdiel odo mňa. Netuším čo chcem robiť v živote, dokonca sa mi zdá, že ani nemám žiadny talent *áno, už zas vyplakávam brať s rezervou a ľutujem sa*. Veci, po ktorých som celý život túžila a strašne chcela a teraz ich mám konečne na dosah, na netrápia a v podstate sú mi voľné. Napríklad vodičský, ktorý chcem snáď od 15-ky. Konečne si ho robím, rodičia mi ho zaplatili, vybavili a ja tam teraz chodím s takou nechuťou, že by som ich najradšej poslala do pi*e, je*la dvermi a v živote sa tam neukázala.
Môj sen, cestovať, sa tiež pravdepodobne neuskutočí, kvôli mojej jeb*utosti, keďže moja anglina je dosť slabá a ani tú ľahkú taliančinu sa neviem za tých 8-9 ??? rokov naučiť. O škole radšej ani nehovorím a odkedy si zavolali maminu, je to doma na nevydržanie. Plus, keď spomínam školu, myslím iba na jednu vec- ON. Zabijem sa, že ho mám rada? vážne som si to práve priznala??? Neviem, či to má cenu tu vôbec niečo riešiť. Je taký aký je a ja svojim postojom ho nezmením, čo ani nechcem ale.... Agrh, je*em na to... nič nezmení to, že pri každom songu budem na neho myslieť, pri každom citáte si spomeniem na neho a jemu je to, aspoň podľa mňa, voľné. A ja som práve zistila, že je dosť hodín a ja nie som ani na zajtra prichystaná do školy ani sa nemienim chystať a ešte musím navštíviť kamarátku sprchu to si nevšímajte, v ktorej sa najlepšie rozmýšľa hádajte nad čím....
Bye,
a zajtra držte palce,
čaká ma autoškola.
Comments
Za začiatok odpoveď: áno, je to normálne
No a... ono to tak často býva, že keď po niečom túžiš tisíc rokov, tak akosi ti to v hlave sa ti zvyšujú očakávania and shit a nakoniec keď sa ti to splní ostaneš taká... že... "a to bolo ono?"... Teda, no, chápeš. Chápeš? :D